Kedy budú vypočuté sťažnosti francúzskych farmárov a rybárov, ktorí nemôžu pracovať? Ako nemôžeme byť solidárni s tými, ktorí boli desaťročia vystavení obmedzeniam s dosť nejasnými a často protichodnými cieľmi?
Kedy prestaneme mať predpisy zavedené vzdialenými autoritami, ktoré sú odpojené od života profesií? Technokrati, žiaľ, až príliš často na niekoľko generácií stratili všetok kontakt s osobitosťami pevniny a mora, výživné poľnohospodárstvo?
História učí, že potravinová suverenita je nevyhnutná na to, aby krajina prevzala svoj osud.
Kríza, ktorá v súčasnosti vybuchuje, prichádza z diaľky. Tí, ktorí vedia Francúzov počúvať a rozumieť im, už dávno cítia, že svitá. Rozširuje to žlté vesty z roku 2018, ktoré zaznamenali len niekoľko slabých, čiastočných a presných odpovedí vo forme almužny. Od úradov sa potom očakávalo, že spochybnia neznalosť reality povolaní a zohľadnia pokračujúcu degradáciu vidieckych území ponechaných opusteniu verejných služieb;
očakával zmenu postoja k tým, ktorí pracujú a drú za mzdu v chudobe a veľmi drsné životné podmienky, čím sa pätina populácie dostane pod hranicu chudoby. Zakaždým je odsúdené to isté zlo. To, že nechceme počúvať tých, ktorí vedia, postaviť sa len na stranu tých, ktorí špekulujú a premýšľajú vo svojich kanceláriách ďaleko od reality na mieste. Ten o priepasti medzi skutočným životom a ideológiou, najmä keď tá už nie je schopná ani myslieť v podmienkach globálneho systému. Každý ide so svojou špecialitou alebo osobitosťou bez obáv z globálneho prístupu, v ktorom by našla svoje miesto celá spoločnosť. Poľnohospodárstvo, ako napríklad rybolov, však umožňuje ľahko pochopiť, že spoločnosť je reťaz a že ak sa niektorí chcú správne a za správnu cenu uživiť, iní musia vyrábať a v súčasnosti musia byť schopní vyrábať bez prekážok.
Ak sa oficiálne Francúzsko nevráti k politickému realizmu, bez snahy byť prorokom, môžeme sa staviť, že križovatky a diaľnice zostanú ešte dlho zablokované. Od čias žltých viest neboli odstránené prakticky žiadne priehrady, keďže dovtedy sa neobjavili žiadne zásadné reformy.
Ak sú na nejaký čas pozastavené, môžu znovu získať silu.
V politike nie je nič horšie ako popieranie reality. Poľnohospodári a rybári v súčasnosti doplácajú na svoju daň, ale vedia, že sú len predvojom celého ľudu, ktorý postupne zisťuje, že hoci majú veľa povinností, majú aj práva. Najmä živiť sa prácou.
Nebuďme teda slepí ani ticho zoči-voči tragédii, ktorú zažívajú naši poľnohospodári a rybári, aby ich bolo počuť a aby si štát konečne spomenul, že vo Francúzsku nemôže existovať krajina bez roľníkov.
