KRISTUS ALEBO OSN?

Svätá stolica už desaťročia uvažuje, ako dosiahnuť trvalý svetový mier. Ján XXIII. ho chcel vybudovať na základe agnostickej vízie Organizácie Spojených národov. František navrhuje multireligiózny projekt ľudského bratstva. Zatiaľ základom autentického mieru môže byť Kristus, Pán a Kráľ - a Katolícka cirkev, jeho mystické telo.

Vízia “dobrého pápeža”

Ján XXIII. 11. apríla 1963 vydal encykliku Pacem in terris o mieri vo svete. Text pápeža Roncalliho otvoril náročnú éru cirkevného angažovania sa v utopickom úsilí o vybudovanie globálnej spoločnosti založenej na svetonázore, ktorá by žila bez akýchkoľvek ozbrojených konfliktov. Dnes sme svedkami návratu k projektu Jána XXIII, hoci založeného na trochu iných princípoch - ale rovnako falošných.

Ján XXIII. začal svoj pontifikát v roku 1958, v období určitej pomalej stabilizácie povojnového usporiadania. Vojenská moc Nemecka bola konečne zlomená, Spojené štáty a Sovietsky zväz sa navzájom držali v šachu svojím jadrovým arzenálom. Rýchlo sa rozvíjala celosvetová spolupráca v záujme mieru. V roku 1945 bola založená Organizácia Spojených národov. V roku 1956 uskutočnila OSN svoju prvú vojenskú operáciu na vyriešenie Suezskej krízy. Globálny policajt Washingtonu sa javil ako sila, ktorá by potenciálne mohla zabezpečiť skutočný mier, pokiaľ by sa nedostala do konfliktu so Sovietmi. V októbri 1962 vypukla kubánska kríza, ktorá posunula svet na pokraj jadrovej vojny. Práve táto udalosť sa stala bezprostrednou príčinou napísania encykliky Pacem in terris. Ján XXIII. v nej okrem iného vyzval na ukončenie pretekov v zbrojení a na všeobecné odzbrojenie; táto utopická téma nás tu však nebude zvlášť zaujímať. Pápež totiž vychádzal z toho, že mier musí strážiť jediná ucelená sila. Vychádzal z logického konštatovania: ak medzinárodný systém nezaručuje mier, treba ho nejakým spôsobom zmeniť. Navrhol zriadenie určitej formy univerzálnej svetovej moci, pričom vyvodil úplne logický záver, že iba ona môže zabezpečiť skutočnú absenciu vojen.

"A keďže v súčasnosti spoločné dobro všetkých národov zahŕňa otázky, ktoré sa týkajú všetkých národov, a keďže tieto otázky môže vyriešiť len nejaká verejná autorita, ktorá má rovnako veľkú moc, organizáciu a prostriedky a ktorá zahŕňa do svojej pôsobnosti celý svet - vyplýva z toho, že aj z diktátu samotného morálneho poriadku musí byť ustanovená nejaká univerzálna verejná autorita," (Pacem in terris, 137).

Jedna vláda

V jednotlivých štátoch je mier, ak existuje jediná autorita, ktorá tento mier zaručuje. Ak vypukne občianska vojna a de facto vznikne dvoj- alebo viacvládie, mier neexistuje. Ján XXIII. uznal, že to isté platí aj pre medzinárodný poriadok. Názorne to opísal Hobbes vo svojom neslávne známom "Leviatanovi": "[...] králi a osoby, ktoré majú zvrchovanú moc, tým, že sú na sebe nezávislí, si stále závidia a zostávajú v stave a postoji gladiátorov, ktorí vytasili svoje zbrane a majú oči upreté jeden na druhého; týmito ich zbraňami sú pevnosti, posádky a delá na hraniciach ich kráľovstiev a špehovia, ktorých neustále udržiavajú u svojich susedov; a toto je postoj vojny."

Ide o postreh, ktorý je v istom zmysle samozrejmý a našej civilizácii dobre známy prinajmenšom od Peloponézskej vojny. "Kráľovskí gladiátori" si navzájom nedôverujú, a preto sa vyzbrojujú, lebo tušia, že ich súper robí to isté proti nim. Preto, myslel si Ján XXIII. je potrebné vytvoriť medzi štátmi univerzálnu dôveru, ktorej garantom bude okrem odzbrojenia práve táto "univerzálna autorita".

Mohli by sme si myslieť, že v istom zmysle ide o pokračovanie kresťanského myslenia v jeho modernom šate. Kresťanským ideálom bolo totiž po mnoho storočí vytvorenie univerzálnej ríše - zhromaždenie všetkých kresťanských národov, ba všetkých národov pod žezlom jediného kresťanského cisára. Ako napísal cirkevný historik biskup Eusébius z Cézarey na chválu Konštantína Veľkého, tak ako je jeden Boh na nebi, mal by byť jeden cisár aj na zemi. Myšlienka univerzálnej cisárskej moci konštituovala stredovekú Európu až do chvíle, keď sa Francúzi vzbúrili proti kresťanskému politickému poriadku zavedením princípu rex imperator in regno suo (kráľ je cisárom vo svojom kráľovstve), ktorý mal pôvodne opisovať suverenitu francúzskeho panovníka voči cisárovi v jeho vlastnej krajine, ale ktorý následne viedol k ideologickému odmietnutiu princípu univerzálnej cisárskej moci vo Francúzsku vo všeobecnosti. Neskôr sa Francúzi obrátili aj proti pápežstvu, ktorého tragickým prejavom bolo Avignonské zajatie.

Cisár alebo králi?

V každom prípade mal Ján XXIII. pravdu: na zabezpečenie mieru je potrebná ucelená autorita. Problém vznikol v súvislosti s vymedzením subjektu tejto moci: kto má byť najvyšším panovníkom zaručujúcim svetový mier? Ako sme videli, tradične to mal byť kresťanský cisár, ktorý v spolupráci s pápežom a verný poriadku Božieho zjavenia viedol kresťanský svet po takých cestách, ktoré mu umožnili dosiahnuť spásu. Nie je to však jediný model; Eusebiova analógia "jeden Boh - jeden cisár" je jednou z teórií politickej teológie a nemá charakter záväznej pravdy.

Svätý Tomáš Akvinský sa vo svojom monumentálnom diele o cisárskej moci vôbec nezmieňuje. V traktáte De regno opísal povinnosti kresťanského kráľa. Akvinský predpokladal, že univerzálna cisárska moc nie je potrebná na stabilizáciu kresťanského poriadku; mohla by byť nahradená systémom miestnych monarchií, ktoré by spolupracovali v práci a starali sa o svojich poddaných tak, aby mohli napredovať na ceste spásy. V povojnovom svete sa však Jánovi XXIII. nezdal byť realizovateľný ani jeden z týchto modelov. Protestantská revolúcia v 16. storočí dokončila v politickom zmysle to, čo predtým začali Francúzi odmietnutím autority katolíckeho cisára. Rozpad kresťanského sveta definitívne spečatili a prehĺbili revolúcie 18., 19. a začiatku 20. storočia. Ján XXIII. sa preto rozhodol uchýliť k čisto svetským riešeniam a privítal vytvorenie OSN ako organizácie, ktorá by mohla účinne pôsobiť ako strážca svetového mieru.

Solus Christus

V takomto uvažovaní však došlo k zásadnej, trestuhodnej a v podstate nevysvetliteľnej chybe. Ak sa zahĺbime do koncepcií Eusébia a svätého Tomáša, uvidíme, že v konečnom dôsledku nie je najdôležitejšie, kto vládne, ale ako vládne. Uplatňuje svoju moc tým, že sa snaží vybudovať spoločnosť na zemi ako analógiu Božieho kráľovstva? Ak takto cisár koná, koná správne. Ak takto konajú zvrchovaní králi, konajú správne. Túto základnú pravdu si ešte dobre pamätal Pius XI.. Vo svojej encyklike Quas primas okrem iného napísal:

"Ak teda ľudia súkromne a verejne uznávajú kráľovskú moc Krista nad nimi, potom by sa na celú spoločnosť zniesli neslýchané požehnania, ako je náležitá sloboda, ako je poriadok a pokoj, ako je svornosť a mier. Lebo tak ako kráľovská dôstojnosť nášho Pána obklopuje vážnosť pozemských kniežat a vládcov istou náboženskou úctou, tak aj zakladá povinnosti a poslušnosť občanov. [...] Ak budú mať panovníci a legitímni predstavení toto presvedčenie, že vykonávajú moc ani nie tak z vlastného práva, ako skôr z príkazu a na mieste Božského Kráľa, každý si všimne, ako posvätne a múdro budú využívať svoju moc a ako veľmi budú pri vydávaní zákonov a nariaďovaní ich plnenia dbať na dobro verejnosti a ľudskú dôstojnosť svojich poddaných. Samozrejme, že v dôsledku toho rozkvitne mier a nastolí sa vnútorný poriadok, lebo sa odstránia všetky príčiny neporiadku."

Ľudské práva namiesto evanjelia

Pius XII. si podobne ako Ján XXIII. dal za úlohu opísať systém globálneho mieru. Nespomínal cisára, nespomínal ani kráľov. Zameral sa na základ, ktorým je evanjelium. Pius XII. pochopil, podobne ako svätý Tomáš, že autorita musí byť založená na Ježišovi Kristovi a jeho zákonoch. V systéme, ktorý navrhol Ján XXIII. medzitým Ježiša Krista nahradili demokratické národy celého sveta a Božie práva boli vymenené za ľudské práva. Myšlienka pápeža Roncalliho o Spojených národoch ako "univerzálnej autorite" zaručujúcej mier by mohla byť prijateľná - keby to boli katolícke Spojené národy zjednotené okolo Krista.

OSN však bola od začiatku organizáciou rôznych národov: katolíckych a heretických, ateistických a moslimských, budhistických a animistických. Preto nemohla byť založená na Kristovi.

Chyby OSN

Teoreticky sa mohla opierať o koncepciu prirodzeného práva. Problém však spočíva v tom, že ak sa prirodzené právo vytrhne z kresťanského systému a stratí svoj odkaz na najvyššieho zákonodarcu, ktorým je zjavený Boh, upadne do nevyhnutnej svojvôle. Tento problém je dokonale zrejmý v diele Hobbesa, jedného z hlavných teoretikov liberálnej verzie prirodzeného práva, ktoré sme už citovali vyššie: anglický mysliteľ sa ho pokúsil odvodiť z božského poriadku, ale keďže vo svete nenašiel žiadnu autoritu, ktorá by tento zákon záväzne interpretovala - Hobbes ako protestantský heretik odmietal pápežstvo -, musel upadnúť do nekonzistentnosti. Ľudský rozum podľa učenia Cirkvi môže poznať Boha. V dôsledku prvotného hriechu a chybného ľudského stavu však túto možnosť často odmieta alebo si ju uvedomuje v omyle. Potrebná je autorita Cirkvi, aby uviedla ľudský rozum na správnu cestu. Bez nej človek zablúdi. Hobbesove prirodzené zákony sú teda nakoniec také, aké sú, a nie také, aké sú, pretože je to správne - pretože je to utilitaristická cesta. Systém prirodzených práv postavený na takomto neistom a vo svojej podstate premenlivom základe sa vždy dostane do omylu. Preto návrh Jána XXIII. aj keby bol prijatý, nemohol priniesť nič dobré.

Abstrahujem tu od skutočnosti, že OSN sa ukázala ako neschopná zabezpečiť mier - za to sú zodpovedné iné nerealistické predpoklady, nezohľadnenie moci veľmocí, ktoré sa nebudú ochotné podriadiť diktátu OSN. Z nášho pohľadu je však najdôležitejšie, že OSN časom začala prepadávať pokrivenému chápaniu ľudských práv: tieto práva sa postupne čoraz viac odpútavali od ich závislosti od Boha. V dôsledku toho sa celá štruktúra musela zrútiť a dnes môže byť "ľudským právom" napríklad vražda iného, nazývaná potrat. Bez autority Cirkvi nebolo možné postupovať inak.

Františkov omyl a skutočný Knieža pokoja

Omyl Jána XXIII. je zrejmý. Žiaľ, opakuje ju aj František - hoci čiastočne v inej podobe. Pápež Bergoglio vyvodil zo zlyhania projektu Jána XXIII. určité dôsledky. Určitou odpoveďou na Pacem in terris je jeho encyklika Fratelli tutti z roku 2020. František sa v nej neodvoláva na žiadnu univerzálnu globálnu autoritu v rozsahu OSN. Áno, píše o takýchto zariadeniach, ale s istou opatrnosťou, ustupujúc od radikálnych vyhlásení pápeža Roncalliho.

František si je vedomý, že systém ľudských práv odvodený z agnostickej filozofie je absurdný, preto predkladá inú koncepciu: univerzálny mier postavený na viere v jedného Boha. V encyklike Fratelli tutti sa niekoľkokrát spomína Ježiš Kristus, ale predstavuje ho ako učiteľa múdrosti, a nie ako Spasiteľa. Pápež tak robí preto, lebo svoj text adresoval "všetkým ľuďom dobrej vôle", predovšetkým však všetkým veriacim - ale rovnako moslimom, židom, budhistom a kresťanom. Podľa Františka je možné vytvoriť celosvetový konsenzus, v ktorom sa vráti správny právny poriadok: Boh - prirodzené právo - pozitívne právo. Zdá sa, že to je krok vpred oproti Jánovi XXIII. a v istom zmysle skôr "krok späť" - k predchádzajúcemu učeniu Cirkvi.

To však, žiaľ, nestačí. Kto je "Boh" Fratelli tutti? Podľa moslimov je "Bohom" Alah, ktorý hovorí v Koráne prostredníctvom Mohameda. Podľa budhistov je "Boh" neosobná sila, ktorá spája celý vesmír. Ako takýto "Boh" zjavuje svoje zákony? Prostredníctvom OSN? Prostredníctvom "všeobecného konsenzu národov"? Boh je predsa trojjediný, takže sa skutočne a pravdivo zjavuje v Ježišovi Kristovi, nie v Mohamedovi, Siddhárthovi Gautamovi alebo Klausovi Schwabovi. František teda vyvodzuje isté dôsledky z omylov Jána XXIII. odklonom od agnosticizmu, ale nemá odvahu vrátiť sa k učeniu, ktoré hlásal ešte Pius XII: základom svetového poriadku nemôže byť nedefinovateľný "Boh", nejaký slobodomurársky Veľký architekt; musí to byť ten, kto je skutočným Kráľom - Najvyšší zákonodarca, Pán, Ježiš Kristus, ktorého mystickým telom je Katolícka cirkev.

Až keď sa Svätá stolica vráti k hlásaniu univerzálnej vlády Ježiša Krista, bude môcť svetu dôveryhodne navrhnúť riešenia globálneho mieru. Nenahradí ho ani OSN, ani žiadny multireligiózny projekt. Jedine Kristus je skutočným Kniežaťom pokoja.

Paweł Chmielewski

www.pch24.pl